2. zastavenie - Ježiš berie kríž

BÍŇA - miesto rozhodnutí.

Opäť začnem malým paradoxom. Toto zastavenie sa mi totiž pevne spája s miestom, kde som prežila, či skôr kde sme prežili jednu z najsilnejších chvíľ v našich životoch. Tu, pred dverami rotundy, sme sa totiž zasnúbili. A prijali rozhodnutie vziať na seba „tento kríž“. Ťažký a úžasný.

Moje prijatie tejto životnej ponuky bolo napodiv vnútorne omnoho rozhodnejšie, než som s ostychom vyjadrila v slovách. Že chcem niesť tento kríž, tak ako Ježiš - z lásky, som totiž vedela celkom isto. Ako to dopadne a koľkokrát ma zrazí na kolená, to som netušila, ale vedela som, že to určite chcem urobiť.

V živote máme mnoho krížov. Krížov a krížikov, dalo by sa povedať. Sú rôzne. Máme dve možnosti. Buď budeme zúfalí z každého z nich alebo budeme vďační, že nie sú ešte väčšie. Lebo môžu byť. Je niekedy naozaj smutné, koľko sa natrápim za veci, ktoré neskôr, keď na mňa dopadne skutočne veľká ťarcha, sa stanú zrazu úplne nepodstatnými. Niekedy, keď ide o problémy bežného života, je jedinou možnosťou, ako ich zvládnuť, vyhliadka za ne. Na radosť a pokoj, keď ich zvládnem alebo keď sa o to aspoň pokúsim.

Náročnejšie je zvládnuť kríž našich blízkych. Bezradnosť, keď napriek ochote nemôžeme ich bolesť vziať na svoje plecia. Môžeme byť iba nablízku.

Niekedy uvažujem, aký krásny by bol život, keby sme nemali žiadne trápenia. Ale vedela by som sa z toho vôbec tešiť? Keby sme nikdy necítili hlad, nepoznali by sme ani radosť z toho, že sa nasýtime.

To moje „asi hej,“ ktorým som veľmi neisto spečatila tento náš životný krok, skrývalo omnoho viac než rozpaky. Akúsi predzvesť toho, že nie všetko vždy bude také isté a rozhodné. Ale keď už človek berie na svoje plecia kríž, je úžasné, keď to, čo ho k tomu poháňa, je láska.

Prosím, aby som nikdy nezabúdala, že kríž je aj stelesnením lásky...