Výlet na Liptov alebo čo všetko sa dá stihnúť... (dokončenie)

Všetky fotky (22)

Pondelok sa tiež nezačal lovom na kostoly. Mojím obľúbeným žltým vlakom sme sa bleskovo presunuli do Ružomberku, kde sme nechali v opatere odborníkov náš novší fotoaparát a jeden z objektívov, aby im pomohli si nájsť k sebe cestu, a s tým starším sme sa vydali na ďalšie potulky.

Čas sme síce nemali vo svojich rukách, ale bolo ho dosť, aby sme neobišli antikvariát, čo by som neniesla ľahko. Takto som si z neho odniesla útlu knižku o Mackovi Packovi (z rozprávok o zvieratkách nikdy nevyrastiem), o čosi väčšiu knižku pre deti, čo sa učia nemecky (mala som ju ako dieťa a potom sa kamsi vytratila), a tak som jej teraz nemohla odolať. Lúskala som ju v čase, keď mi vôbec nevadilo, že je v nemčine, lebo písmenká mi ešte nič nehovorili. Akoby mi tie obrázky ožívali v pamäti. A do tretice detektívku, ktorej dopad si neskôr zrejme budem zmierňovať tými prvými dvoma.

Mojej spokojnosti bolo učinené zadosť. A hoci základy kostolíka v Komjatnej a môj veľmi obľúbený kostolík v Martinčeku by vydali na veľa riadkov, teraz ich iba spomeniem, hoci musím brzdiť dušu aj prsty na klávesnici. Pre všetkých tých, ktorí si myslia, že tvorba stránky, ktorá je síce práve v Martinčeku na informačnej tabuli ako zdroj sprievodného textu k fotografiám, je iba stratou času.

Takže už len dodám, že nasledoval kostol v Dúbrave. Pozornejší, či skôr podpichovačnejší čitateľ môže namietať, že okrem zástavky v Ružomberku bol tento deň skutočne v znamení honby za kostolmi, a ja mu z časti dávam za pravdu. Občas je to tak, že program sa na kostolíkovitý a ten ostatný delí v rámci jedného dňa, inokedy sú dni, kde jedna z týchto zložiek prevláda. Podľa okolností.

Ja uvádzam skutočnosti autenticky, takže program tohto dňa bol proste takýto. Na ťarchu mu tiež možno pripísať, že „môj“ program a to kaštieľ s Jánošíkovým väzením som si obzrela len z autobusu, hoci sme pre moju potechu mali ísť k nemu na prechádzku, som oželela z vlastného rozhodnutia. Podobne aj Liptovskú Maru. Niekedy ani túžba nezvíťazí nad rozmarmi tela a ja som sa necítila veľmi dobre.

Ďalší deň mal byť celý predovšetkým „môj,“ tak som uprednostnila odpočinok. Pre úplnosť ešte treba dodať, že na zoznam kostolíkov treba doplniť ešte Bodice a Smrečany, ktoré však obehol môj ranostaj v čase, keď som sladko spinkala. To zdôrazňujem, aby som očistila jeho nezaslúženú povesť tyrana, čo ma neľútostné vláči po Slovensku v slepej túžbe uspokojiť vlastné fotografické potreby.

Utorok sme najskôr trošku obehali samotný Liptovský Mikuláš. Pre moje, skutočné a nemenej nástojčivé potreby trofejí v podobe turistických nálepiek, magnetiek, pohľadníc, oblátok a kadečoho, čo nevyhnutne potrebujem k životu (veď čo by som potom kategorizovala, zakladala a v čom by som sa kochala počas dlhých zimných večerov :).

Potom už nasledovala cesta k slobode. Či skôr Demänovskej jaskyni slobody. Myslím, že už nie je veľa jaskýň, ktoré by boli prístupné verejnosti a nemali by sme ich na rováši. Táto bola jedna z najúžasnejších. Každá bola čarovná niečím iným, táto všeličím. To treba vidieť a zažiť. A my to vidíme a zažívame. Aj popri kostolíkoch.

V Ružomberku sme okrem vyzdvihnutia už spriatelených členov fotovýbavy stihli aj prechádzku po meste. Pokojnú, oddychovú. Cesta do Bratislavy je však dlhá, či už autom, vlakom alebo na tragáči a tak sme náš výlet už pomaly zavŕšili. Bolo nám fajn. Tak po našom. A to je najdôležitejšie.

Alexie